Juraj Vereš sa narodil 24. marca 1932 v Turčianskych Tepliciach v rodine
lekára. Po maturite sa rozhodol pre štúdium v Prahe, kde absolvoval dva
semestre na Fakulte spoločenských vied Univerzity Karlovej. Po návrate z
Prahy študoval žurnalistiku na novootvorenej katedre novinárstva na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Patril
k prvým štyrom absolventom tohto štúdia. V rokoch 1955 - 1970 pôsobil
na spomínanej katedre ako asistent a odborný asistent.
Keďže patril k odporcom a kritikom okupácie Československa vojskami
Varšavskej zmluvy z augusta 1968, z fakulty musel odísť a v rokoch 1971 -
1978 pracoval v bratislavskej zoologickej záhrade. Od roku 1978 - 1979
bol zamestnancom v Odborovom podniku REMPO.
Po roku 1989 pôsobil Juraj Vereš najprv na Úrade vlády Slovenskej
republiky. V rokoch 1990 - 1996 bol šéfredaktorom denníka Národná
obroda. V slovenskej redakcii nemeckej rozhlasovej stanice Deutsche
Welle pôsobil v roku 1997. Pracoval aj vo vydavateľstve Sonmédia a bol
tiež šéfredaktorom mesačníka Slovenský výber. Patril k členom redakčnej
rady mesačníka Slovenského syndikátu novinárov Fórum.
Okrem množstva článkov pre Smenu, Kultúrny život a ďalšie periodiká bol
Juraj Vereš autorom a spoluautorom knižných reportáží a spomienkových
publikácií. Spoločne s novinárom Slavom Kalným opísali postrehy a
zážitky zo svojich ciest po severnej Európe v publikáciách Boli sme v
Nórsku, Švédsku a Dánsku (1957) a Okienka do Škandinávie (1958). V roku
1958 vyšla Verešovi kniha Z novinárskeho zápisníka - Lúčnica v
zahraničí.
Spoločne s Jánom Čomajom napísal knihu Čo nebolo v novinách (1999) a z
toho istého roku pochádza aj jeho publikácia Ponovembrové vrásky
Ladislava Mňačka. Je autorom knihy Plenárka - esej o Mieroslavovi
Hyskovi (2002) a publikácie Čo bolo, bolo s podtitulom Tragické momenty
života v komunistickej domovine (2007).
V roku 2007 prenikli na verejnosť informácie o údajnej spolupráci Juraja
Vereša s komunistickou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Ústav pamäti národa
(UPN) informoval, že odhalil v 30 prípadoch pokusy o pozmeňovanie
záznamov v registračných protokoloch XII. správy ZNB - kontrarozviedky v
Bratislave. Z osôb, ktorých ŠtB viedla ako agentov, sa takto mali stať
prenasledované alebo záujmové osoby. ÚPN v tejto súvislosti zverejnil
ako prvých tajných spolupracovníkov ŠtB s krycími menami Iris a Aleš, za
ktorými mali byť spisovateľ Albert Marenčin a novinár Juraj Vereš.
Juraj Vereš pre TASR v tejto súvislosti uviedol, že sa ohradzuje proti poškodzovaniu dobrého mena svojej osoby.
"Nemám sa totiž čo obhajovať, nekandidujem za nijakú stranu a nechcem
byť ani verejným ani ústavným činiteľom. Preto ma prekvapuje moja náhla
vyselektovaná ´popularita´. Kto ma pozná vie, že mojou jedinou obhajobou
je môj život, životopis a práca. Lebo v kauze ŠtB sa obhajovať naozaj
nemusím," povedal Juraj Vereš v roku 2007 pre TASR.
Ďalej dodal, že po roku 1968 ho ako "pravicového oportunistu" vyhodili z
filozofickej fakulty, mal tiež zákaz publikovať a pôsobiť v novinárskej
profesii, bol sledovaný a perzekvovaný.
Juraj Vereš zomrel 19. apríla 2009 po ťažkej chorobe vo veku 77 rokov v
Bratislave. Slovenský syndikát novinárov (SSN) mu udelil v roku 2010
cenu in memoriam za pedagogickú prácu na Katedre žurnalistiky FiF UK v
Bratislave, za nekompromisný postoj v roku 1968, za znovuoživenie
Národnej obrody v roku 1990 a tiež za aktívnu činnosť v SSN.